Vyhľadávanie


Kontakt

Cirkevná spojená škola: Gymnázium sv. Cyrila a Metoda, Základná škola sv. Cyrila a Metoda Humenné
Adresa školy: Duchnovičova 24 , 066 01 Humenné
Webová adresa: http://gymazshe.edupage.org

Telefón: +421 x 0577752732

E-mail: skola@gymcmhe.edu.sk

Náš tím

Dominika

Dominika
sulakova.dominika@gmail.com

Ľudka

Ľudka
ludmila.velasova@gmail.com

NiKuSeNqA

NiKuSeNqA
nika.monova@gmail.com

Tina

Tina
tinatrina@azet.sk

Novinky

Video

13.01.2011 20:38
Aby to tu nebolo iba pre dievčatá :P dole je video s perfektne prerobenými autami :)

Diskusia

13.01.2011 20:31
Dievčatá...Aké šaty chcete na stužkovú ?! :) Ak chcete, môžte sa vyjadriť k tým, čo sú vo Fotogalérii-Novinky tie šaty sa nachádzaju úplne dole

Ankety

13.01.2011 20:27
Máme tu dve ankety ... Jedna je v O nás a druhá Kontakty :)

Geografia

13.01.2011 20:14
Je štvrtok a my sme dnes zmákli písomku z geošky :) .. dúfam že každému dobre dopadla :)

Stužková

13.01.2011 20:11
Tááák pomaly ale isto sa na ňu pripravujeme. Kameraman už vybratý , sálu máme ešte "pár" vecí a je to tip top :)

Písomky

13.01.2011 19:55
Školská z matiky bude v pondelok z dôvodu, že pán učiteľ nestíha opravovať písomky :)

budeme pridávať citáty na Blog

12.01.2011 20:00
Milujem citáty, pretože mi spôsobuje radosť spoznávať myšlienky, ktoré človek môže mať, nádherne vyjadrené niekym, kto je považovaný za múdrejšieho ako ostatní. Marlene Dietrich (1901 - 1992)

Blog

12.01.2011 18:03
Postupne tam budeme pridávať diela na literatúru o ktorých by sme mali niečo vedieť.

Písomky

12.01.2011 17:56
Štvrtok: Geografia Piatok : Dejepis Streda : Matematika

Blog

Prídem si po vás

20.01.2011 22:45

Prídem si po vás

     Vyše pätnásť rokov bola mojou spolupracovníčkou odo mňa o dvadsať rokov staršia pani. Za ten čas sme pospomínali všeličo. Najviac mi však v pamäti utkvel príbeh o jej nebohej svokre, ktorá za svojho života vychovala šesť detí. Všetky sa vydali a oženili. Ich matka na sklonku svojho života vravievala:
     „Keď bude na druhom svete dobre, prídem si po vás. Keď tam dobre nebude, prídem po nevesty a zaťov.“
     Po jej smrti začala séria rodinných úmrtí. Najskôr zomreli štyria zaťovia a v priebehu troch mesiacov aj dve nevesty. Aj táto moja bývalá spolupracovníčka, hoci nemala nijakú vážnejšiu chorobu, zomrela náhle, vo veku nedožitých šesťdesiatjeden rokov. Keď sa vracala z pohrebu svojej švagrinej tvrdila, že teraz je na rade ona. A tak sa aj stalo. Deti jej svokry žijú ešte všetky.

Klince

20.01.2011 22:39

Klince

     Mám 45 rokov, som učiteľ, a pretože si rád prečítam neuveriteľné príbehy, posielam jeden aj ja. Stal sa, keď som bol asi dvanásťročný chlapec a medzi ľuďmi sa o ňom dlho hovorilo. Ba rozpráva sa o ňom ešte aj dnes, najmä medzi staršími obyvateľmi obce, v ktorej som býval, kým som sa neoženil.
     Niekedy na jar roku 1961 alebo 1962 v našej obci s približne dvetisíc obyvateľmi zomrel v jednom dome mladý, asi 28-ročný muž. Dovtedy bol vždy zdravý, lekára vôbec nepotreboval. Oproti domu, cez ulicu, stojí dom jeho rodičov. V tom čase boli väčšinou brány domov z dreva a ploty z dosiek. Na mládencov pohreb prišlo veľa ľudí. Bol to veľmi dobrý mladý človek a vážili si aj jeho rodičov. Počas náboženského obradu si jedna z prítomných žien stojacich až pri bráne domu zosnulého (pohreb sa odbavoval na dvore) všimla, že v drevenej zárubni malej bránky je dopoly vbitý klinec. Presne taký, akým sa pribíja veko na rakvu. Ukázala ho aj žene stojacej vedľa, tá zasa ďalšej a všetky nad tým krútili hlavami.
     Prešlo niekoľko týždňov, jar vystriedalo horúce leto. No a uprostred onoho leta zasa náhle zomrela mladá 24-ročná dievčina, ktorá takisto predtým netrpela nijakými chorobami. Opäť sa konal pohreb. Nevedno, či to už náhoda tak chcela, ale tie isté ženy zbadali v zárubni brány dievčininho domu zatlčený rovnaký klinec, ako mal ten mládenec. V nasledujúcich dňoch si v obci ľudia povrávali o miestnej „bosorke“, starej čudáčke, pred ktorou aj mňa ako dieťa varovala matka. Cez deň vychádzala von veľmi zriedka. Bývala v domčeku neďaleko kostola. Okná mala vždy zatiahnuté šarlátovočervenými závesmi. Pretože si nenechala zaviesť elektrinu, „klipkala“ u nej petrolejka. V jej dome našlo útulok aj vyše desať mačiek a zaujímavé bolo, že na rukách vždy nosila čierne rukavice. Ľudia tvrdili, že tých dvoch mladých má na svedomí ona. Vraj ich na niečí príkaz uriekla. Možno aj preto sa partia dobrých kamarátov rozhodla, že budú po niekoľko večerov a nocí sledovať dom starej pani T. z lavičiek priľahlého parčíka. Presedeli na nich noc, dve, tri, desať... No až po dlhšom čase sa stalo to, po čom nám mesiace behal mráz po chrbte.
     Raz, tesne pred polnocou, sa otvorila brána na domčeku a von vyšla stará pani T. V ruke niesla šatku zviazanú do uzla na spôsob batôžka. Kráčala dolu dlhou ulicou, sledovaná chlapcami z niekoľkých desiatok metrov. Za mesačnej noci dobre videli každý jej krok. Pri dome rodiny P. zrazu zastala a mládenci začuli, ako niečím búcha do brány. Keď prácu skončila, rezko sa pobrala za roh asi tretieho domu, kde sa očividne ukryla. V dome rodiny P. sa medzitým rozsvietilo svetlo nielen v izbe s oknami na ulicu, ale aj na dvore a v kuchyni a z brány vybehla pani domáca. Keď zbadala blížiacich sa mládencov, zakričala na nich, či by niektorý ihneď nezavolal lekára, lebo jej manželovi je veľmi zle. Že sa z ničoho nič začal dusiť, pení sa mu z úst a chytá sa za srdce. Vtedy jeden z mládencov inštinktívne prešiel rukami po zárubni brány. Čo našiel? Klinec do rakvy, opäť vbitý napoly do dreva! Okamžite skríkol na pani P. nech donesie kliešte. Keď klinec vytiahol, rozbehol sa s ostatnými kamarátmi tam, kde sa ukrývala pani T., ale už ju nenašli. Po návrate k domu chorého sa dozvedeli (a potvrdil to aj lekár), že sa mu už uľavilo, že pokojne zaspal. Mladíci sa však rozhodli vyhľadať s klincom aj pani T. Hoci už v dome svietila petrolejka a klopali na okno, neotvorila im.
     Koniec tohto príbehu nie je vlastne objasnený dodnes. Sú svedkovia, ktorí na vlastné oči videli, ako raz zastalo pred bránou pani T. čierne auto podobné dnešnej 1203 a ona doň nastúpila. Asi o dva týždne neskôr ktosi prebil latami krížom dvere, bránu i okná jej domu. Nasledujúcu jar už z neho zostalo iba zbúranisko. Nový poschodový dom si tam istý občan postavil až po pätnástich rokoch. O starej panej po jej odchode už nikdy nik nepočul. Nadarmo sa tí najzvedavejší vyzvedali aj na niekdajšom miestnom národnom výbore, či na oddelení VB (Verejnej Bezpečnosti – dnes polícia).

Volá Laco

20.01.2011 22:33

Volá Laco

     Prvé manželstvo sa rozpadlo pre manželovu veľkú lásku k alkoholu a zostala som sama s tromi malými deťmi. Kým nevyrástli, nemala som čas, ani záujem o nadväzovanie známostí. Mala som už takmer šesťdesiat rokov, keď som spoznala môjho druhého manžela Lacka - zoznámili nás Dotyky v Slovenke. Na druhýkrát to obom vyšlo a boli sme veľmi šťastní. Šťastie však trvalo len sedem rokov, potom manžel dostal mozgovú príhodu a z nemocnice ho ochrnutého, nehovoriaceho poslali domov na dožitie. Bolo to ťažké - manžela bolo treba umývať prebaľovať ako batoľa a on na nič nereagoval, nerozprával. Aj tak som prosila pána Boha, aby mi ho nechal, hoci aj na vozíčku. Napriek modlitbám sa tak nestalo a Ladislav zomrel. Keď som ho ráno našla, jeho telo už bolo chladné. Bola som sama a vystrašená. Keď som mu chcela obliecť sako, bol už natoľko stuhnutý, že som mu nemohla zohnúť ruku. S plačom som sa manželovi prihovárala a prosila ho: „Lacko môj, pomôž mi, už ťa nevládzem poobliekať." A vtedy sa udialo niečo, čo si dodnes nedokážem vysvetliť - jeho ruka sa zohla a posunula do rukáva. Ale keď som mu pozapínala sako, s rukou sa už opäť nedalo hýbať. To však nebolo jediné, čo ma v deň manželovej smrti šokovalo. Pricestovala za mnou dcéra, aby sme spoločne zariadili pohreb. Pri odomykaní bránky do domu zrazu zazvonil Lackov mobil, ktorý som mala vo vrecku a na displeji sa objavilo číslo jeho mobilu a text: „Volá Laco." Myslela som, že mám halucinácie, podala som preto telefón dcére, lenže ona videla to isté. Aby sa to už neopakovalo, manželov telefón sme jednoducho vypli. Lenže o malú chvíľu zazvonil môj mobil a na displeji bolo napísané „Volá Laco" a číslo manželovho vypnutého telefónu.
     To, čo ma však čakalo doma v kuchyni, som už psychicky nezvládla a začala som kričať. Doma v kuchyni z pevnej linky umiestnenej na skrinke som chcela obtelefonovať priateľov a dať im vedieť o tragédii v rodine. Bola som opretá o skrinku a zrazu som cítila, že ma niekto pohladil po chrbte. Myslím, že to bol môj Lacko, ktorý sa so mnou takto lúčil.
     Hoci uplynulo od smrti manžela už štrnásť mesiacov, stále žijem ako vo sne, stále akoby som cítila vo svojej blízkosti jeho prítomnosť.

citát o priateľstve :)

20.01.2011 22:29

 To pravé a správne priateľstvo je jedno z najkrajších a najzložitejších diel ľudskej duše, ktoré sa ťažko a dlho dlho buduje.

Skúška odvahy

18.01.2011 19:20

Skúška odvahy

    Cez prázdniny sme išli s kamoškami do tábora. V jeden večer nám vedúci pripravil skúšku odvahy – mali sme v noci prejsť lesom k hradu. Išli sme v skupinkách po štyroch. Vôbec sme sa nebáli, keď sme vchádzali do lesa, spievali sme si. Po chvíli sme však začuli, akoby niekto prechádzal cez potok a kosil. Bolo to zvláštne, lebo žiadna voda tam nebola. Vtedy sme dostali strach, a preto sme celou cestou bežali. Keď sme konečne došli k hradu, povedali sme to vedúcemu. Počula to ešte aj skupinka za nami, ostatní už nie. Ráno sme sa dozvedeli, že niekedy dávno tam jedného muža počas búrky trafil blesk, keď kosil.

niečo na tom bude

18.01.2011 19:17

„Keď sa na svete objaví skutočný génius, poznáte ho podľa toho, že sa proti nemu spiknú všetci hlupáci.“ Jonathan Swift

Mahátmá Ghándí

18.01.2011 19:17

"Sedem hriechov spoločnosti: politika bez zásad, bohatstvo bez práce, pôžitok bez morálky, vedomosti bez charakteru, obchod bez etiky, veda bez ľudskosti, a náboženstvo bez obety. "

neuveriteľné príbehy

13.01.2011 21:25

Zanedbaný hrob

     Raz v noci som musela ísť na záchod. Máme poschodový dom a toaleta je na prízemí. Dedko hlasno chrápal a babka rozprávala zo sna. Oproti schodom máme obývačku. Keď som kráčala dolu, uvidela som pred sebou ducha. Dobre som mu videla do tváre. Pomaly sa ku mne približoval a ja som utiekla hore do izby. Pod prikrývkou som cítila chlad. Strašne som sa bála, a tak som len povedala : „Prosím, prestaň!“ A prestalo to. Ráno som sa prehrabávala vo fotoalbumoch. Zistila som, že to bola moja nebohá prastará mama. Vybrala som sa na cintorín. Keď som došla k jej hrobu, všetko som pochopila. Jej hrob bol dosť zanedbaný. Dala som všetko do poriadku a zapálila sviečku. Na chvíľu sa mi zdalo, že sa na fotke na náhrobnom kameni na mňa usmiala.

Neuveriteľný príbeh

13.01.2011 21:23

Dom grófa Černina

     Táto príhoda sa stala roku 1925. Moji rodiča v čase veľkej nezamestnanosti, za prvej ČSR, našli prácu v Rakúsku, na veľkostatku grófa Černina v Štajersku. Prišli tam aj so skupinou iných robotníkov. Otec viedol žatevné práce, matka sa starala o kuchyňu. Ubytovaní boli vo veľkom jednoposchodovom starom dome. Rodičia na prízemí, robotníci na poschodí. O tom starom dome kolovali medzi miestnym obyvateľstvom rôzne fámy.
     Čoskoro sa to, o čom sa iba pošepkávalo, teda, že v dome straší, aj potvrdilo. V noci tam totiž bolo počuť ťažké kroky, šramot a búchanie. V starých vstavaných skriniach na chodbách s odloženým šatstvom a rôznym haraburdím sa neustále niekto prehraboval, kutral, hrmotil. Zvuky končili silným zaplesknutím veka truhlice a vzďaľujúcimi sa krokmi, po schodoch dolu. Ľudia zo začiatku žartovne podozrievali jeden druhého. Lenže po ťažkej práci sa potrebovali aj vyspať a hartušenia už bolo priveľa. Môj otec sa rozhodol potajme urobiť kontrolu, či takto náhodou „nestraší“ niektorý z robotníkov. Robotníci však ležali vo svojich posteliach, nechýbal nik, a napriek tomu hrmot zaznieval.
     Pomaly si všetci na tieto javy akosi zvykli, až kým sa neprihodila ďalšia nepochopiteľná záhada. Keď moji rodičia prišli do Rakúska, matka už bola vo vysokom stupni tehotenstva. Ja som sa narodila v tom strašidelnom dome. Mama mala ako pomocníčku pri práci tamojšiu rakúsku obyvateľku. Tá sa ponúkla, že mame pri pôrode pomôže a vybaví aj iné potrebné veci. A skutočne aj prichystala lôžko pre rodičku, izbu vykropila svätenou vodou, okolo postele urobila veľký kruh trojkráľovou kriedou. Ja som sa narodila ráno o pol deviatej. Pani N. asistovala pri pôrode, všetko bolo v najlepšom poriadku. Prisľúbila tiež, že na druhý deň ráno príde opäť. V prvú noc po pôrode mamu prebudili akési čudné zvuky. Počula, ako sa v dome otvorili chodbové dvere a blížili sa zvláštne kroky. Ťažké, až šuchtavé. Zastali pred dverami, za ktorými matka ležala. Na dverách bolo malé okienko, v ňom sa objavilo svetielko a zaznel detský plač. Matka sa ihneď pozrela vedľa seba, ja som však sladko spala. Prišlo jej preto na um, že možno za dverami stojí pani N. s nejakým iným bábätkom, a že jej treba ísť otvoriť. Posadila sa na posteli, no vstať nemohla. Zakričala na otca, ktorý spal vo vedľajšej izbe, aby išiel otvoriť on. Ten sa však, hoci na neho volala veľmi silno, vôbec nezobudil. Od strachu preto začala volať takto: „Bože môj, Bože môj, pomôž!“ Vtedy svetielko zmizlo, kroky sa vzďaľovali preč a vchodové dvere buchli tak silno, akoby udrel hrom. Až tento hluk prebudil otca. Pribehol za mamou, čo sa robí. Ona mu vyčítala, prečo tak silno spal. Pretože na žiadne iné vysvetlenie prísť nevedela, tvrdila otcovi, že za dverami určite bola pani N. aj s nejakým iným bábätkom a teraz, keď sme ju dnu nevpustili, sa naisto urazí. Na druhý deň však prišla pani N. k mame tak, ako sľúbila. Keď jej spomenuli nočnú príhodu, začala sa prežehnávať. Rodičom povedala, že ona má deti už veľké a v noci by sama nikde nešla. O tom, čo sa v noci v dome udialo, sa rýchlo roznieslo k ľudom a dostalo sa to až k pánovi grófovi. Ten nariadil, aby ma ihneď pokrstili. Kmotrovstvom poveril svojho správcu. Narodila som sa 24.júna a 25.júna som už bola pokrstená, čo potvrdzuje aj môj krstný list. Po krste nočné návštevy prestali. Až vtedy mama pochopila, prečo pani N. venovala toľko pozornosti jej lôžku novorodičky (vysvätenie izby,...). Údajne sa stali prípady, keď nečisté sily vymenili ešte nepokrstené dieťa za tzv. podhodka.
     Na záver ešte uvediem aj to, že hoci pán gróf bol so všetkými robotníkmi veľmi spokojný a dobre im za prácu zaplatil, na budúcu sezónu tam všetci do jedného odmietli prísť.

Neuveriteľný príbeh - Kladka

13.01.2011 21:22

Kladka

     Roku 1952 sme sa ako mladomanželia nasťahovali do nového rodinného domu. Stavali sme ho svojpomocne a všetky práce robili manuálne. Aj maltu sme do výšky ťahali ručne lanom po železnej kladke, ktorú nám požičal vzdialenejší sused.
     Jedného májového dňa popoludní okolo piatej som bola doma sama. Zrazu nastal na povale veľký hrmot. Akoby tam niekto kotúľal z jedného rohu do druhého tú kladku. Keď prišiel domov manžel, všetko som mu rozpovedala. Išiel sa na povalu pozrieť, no všetko našiel na svojom mieste.
     O tri týždne neskôr, asi o tretej popoludní, sa buchot opakoval. Keďže manžel bol doma, počul ho aj on. Rozhodli sme sa, že kladku čo najskôr vrátime susedovi. Zaniesol mu ju manžel a dozvedel sa, že dotyčný predmet voľakedy slúžil susednej obci. Bol súčasťou šibenice, na ktorej odvislo na konci prvej svetovej vojny niekoľko mužov. Pán, ktorému sme kladku vrátili, ju po manželovom odchode ihneď zakopal v lese.

1 | 2 | 3 >>