Nikto múdry z neba nespadol, ale sprostých akoby zhadzovali.
Cirkevná spojená škola: Gymnázium sv. Cyrila a Metoda, Základná škola sv. Cyrila a Metoda Humenné
Adresa školy: Duchnovičova 24 , 066 01 Humenné
Webová adresa: https://gymazshe.edupage.org
Telefón: +421 x 0577752732
E-mail: skola@gymcmhe.edu.sk
Mám 45 rokov, som učiteľ, a pretože si rád prečítam neuveriteľné príbehy, posielam jeden aj ja. Stal sa, keď som bol asi dvanásťročný chlapec a medzi ľuďmi sa o ňom dlho hovorilo. Ba rozpráva sa o ňom ešte aj dnes, najmä medzi staršími obyvateľmi obce, v ktorej som býval, kým som sa neoženil.
Niekedy na jar roku 1961 alebo 1962 v našej obci s približne dvetisíc obyvateľmi zomrel v jednom dome mladý, asi 28-ročný muž. Dovtedy bol vždy zdravý, lekára vôbec nepotreboval. Oproti domu, cez ulicu, stojí dom jeho rodičov. V tom čase boli väčšinou brány domov z dreva a ploty z dosiek. Na mládencov pohreb prišlo veľa ľudí. Bol to veľmi dobrý mladý človek a vážili si aj jeho rodičov. Počas náboženského obradu si jedna z prítomných žien stojacich až pri bráne domu zosnulého (pohreb sa odbavoval na dvore) všimla, že v drevenej zárubni malej bránky je dopoly vbitý klinec. Presne taký, akým sa pribíja veko na rakvu. Ukázala ho aj žene stojacej vedľa, tá zasa ďalšej a všetky nad tým krútili hlavami.
Prešlo niekoľko týždňov, jar vystriedalo horúce leto. No a uprostred onoho leta zasa náhle zomrela mladá 24-ročná dievčina, ktorá takisto predtým netrpela nijakými chorobami. Opäť sa konal pohreb. Nevedno, či to už náhoda tak chcela, ale tie isté ženy zbadali v zárubni brány dievčininho domu zatlčený rovnaký klinec, ako mal ten mládenec. V nasledujúcich dňoch si v obci ľudia povrávali o miestnej „bosorke“, starej čudáčke, pred ktorou aj mňa ako dieťa varovala matka. Cez deň vychádzala von veľmi zriedka. Bývala v domčeku neďaleko kostola. Okná mala vždy zatiahnuté šarlátovočervenými závesmi. Pretože si nenechala zaviesť elektrinu, „klipkala“ u nej petrolejka. V jej dome našlo útulok aj vyše desať mačiek a zaujímavé bolo, že na rukách vždy nosila čierne rukavice. Ľudia tvrdili, že tých dvoch mladých má na svedomí ona. Vraj ich na niečí príkaz uriekla. Možno aj preto sa partia dobrých kamarátov rozhodla, že budú po niekoľko večerov a nocí sledovať dom starej pani T. z lavičiek priľahlého parčíka. Presedeli na nich noc, dve, tri, desať... No až po dlhšom čase sa stalo to, po čom nám mesiace behal mráz po chrbte.
Raz, tesne pred polnocou, sa otvorila brána na domčeku a von vyšla stará pani T. V ruke niesla šatku zviazanú do uzla na spôsob batôžka. Kráčala dolu dlhou ulicou, sledovaná chlapcami z niekoľkých desiatok metrov. Za mesačnej noci dobre videli každý jej krok. Pri dome rodiny P. zrazu zastala a mládenci začuli, ako niečím búcha do brány. Keď prácu skončila, rezko sa pobrala za roh asi tretieho domu, kde sa očividne ukryla. V dome rodiny P. sa medzitým rozsvietilo svetlo nielen v izbe s oknami na ulicu, ale aj na dvore a v kuchyni a z brány vybehla pani domáca. Keď zbadala blížiacich sa mládencov, zakričala na nich, či by niektorý ihneď nezavolal lekára, lebo jej manželovi je veľmi zle. Že sa z ničoho nič začal dusiť, pení sa mu z úst a chytá sa za srdce. Vtedy jeden z mládencov inštinktívne prešiel rukami po zárubni brány. Čo našiel? Klinec do rakvy, opäť vbitý napoly do dreva! Okamžite skríkol na pani P. nech donesie kliešte. Keď klinec vytiahol, rozbehol sa s ostatnými kamarátmi tam, kde sa ukrývala pani T., ale už ju nenašli. Po návrate k domu chorého sa dozvedeli (a potvrdil to aj lekár), že sa mu už uľavilo, že pokojne zaspal. Mladíci sa však rozhodli vyhľadať s klincom aj pani T. Hoci už v dome svietila petrolejka a klopali na okno, neotvorila im.
Koniec tohto príbehu nie je vlastne objasnený dodnes. Sú svedkovia, ktorí na vlastné oči videli, ako raz zastalo pred bránou pani T. čierne auto podobné dnešnej 1203 a ona doň nastúpila. Asi o dva týždne neskôr ktosi prebil latami krížom dvere, bránu i okná jej domu. Nasledujúcu jar už z neho zostalo iba zbúranisko. Nový poschodový dom si tam istý občan postavil až po pätnástich rokoch. O starej panej po jej odchode už nikdy nik nepočul. Nadarmo sa tí najzvedavejší vyzvedali aj na niekdajšom miestnom národnom výbore, či na oddelení VB (Verejnej Bezpečnosti – dnes polícia).
© 2010 Všetky práva vyhradené.